Národné parky Albánska a Čiernej Hory - Fotoexpedícia 2025
Naša expedícia odštartovala pod rúškom noci ešte v Bratislave. Vyrazili sme nielen plní očakávaní, ale aj s kuframi plnými fototechniky, pripravení zachytiť prchavé momenty Balkánu. Nočné kilometre viedli cez Maďarsko, kde sa hypnotický rytmus diaľnice a monotónne svetlá reflektorov striedali s tichom odpočívadiel.
S prvými lúčmi slnka sme už križovali hranice Chorvátska a neskôr Bosny a Hercegoviny. Rovina Panónskej panvy ustúpila zvlnenému terénu. Ranný prejazd cez Sarajevo bol len tranzitný, no i tak silný. Hlavné mesto, ležiace v Sarajevskej kotline obklopenej Dinárskymi horami, je živým múzeom, kde sa osmanské dedičstvo prelína s jazvami nedávnej histórie.
Prvú veľkú fotografickú prestávku sme si urobili v Daničići pri Foči. Miestne pieskové pyramídy (Pješčane piramide)sú geomorfologickým fenoménom, ktorý sa často prirovnáva k tým v Colorade. Tieto útvary nie sú dielom človeka, ale výsledkom tisícročnej erózie piesčitej hliny, štrku a zlepencov. Zaujímavosťou je, že tento proces stále prebieha – pyramídy rastú, menia sa a zanikajú pod vplyvom dažďa a vetra, pričom niektoré dosahujú výšku až 20 metrov. Jemný dážď, ktorý nás privítal, dodal scéne dramatickú saturáciu farieb.
Cesta na juh nás následne zaviedla do údolia rieky Piva. Tyrkysová voda rieky sa zarezáva do vápencových skál a vytvára kaňon hlboký miestami až 1 200 metrov. Súčasná podoba kaňonu je výsledkom masívneho inžinierskeho zásahu. V roku 1975 bola dokončená výstavba priehrady Mratinje, ktorá je s výškou 220 metrov jednou z najvyšších v Európe. Vzniknuté Pivské jazero zatopilo pôvodné mesto Plužine, ktoré muselo byť kompletne presťahované. Cesta vytesaná do strmých stien, prešpikovaná desiatkami surových tunelov, bola dynamickým fotografickým zážitkom.
Po prekročení hraníc Čiernej Hory sme podvečer dorazili do Ponari pri Skadarskom jazere, najväčšej vodnej ploche na Balkáne.
Druhý deň sa niesol v znamení „zlatej hodinky“ na Skadarskom jazere. Toto jazero je geografickým unikátom – ide o najväčšiu vodnú plochu na Balkáne a zároveň o kryptodepresiu, čo znamená, že niektoré časti jeho dna ležia pod úrovňou morskej hladiny. Jazero je zdieľané medzi Čiernou Horou a Albánskom a je zapísané v zozname Ramsarských lokalít.
Ranná plavba v kanáloch, kde sme pozorovali čapličky vlasaté a volavky popolavé, vyvrcholila vizuálnym divadlom – rojaci sa hmyz vytváral v protiľahlom svetle ilúziu zlatého prachu.
Po návrate som vymenil teleobjektív za makro výbavu. Hneď pri ubytovaní ma „pozdravila“ užovka štvorpruhá (Elaphe quatuorlineata), no bola príliš rýchla. Zamieril som k podmáčaným lúkam, ktoré sa ukázali ako botanická pokladnica. Našiel som nespočetné množstvo vstavača močiarneho (Anacamptis palustris). Tieto orchidey s ich sýto fialovými kvetmi svietili v zelenej tráve. Strávil som desiatky minút plazením sa v mokrej tráve, hľadajúc dokonalú kompozíciu pre makro zábery.
Tvárou v tvár najjedovatejšiemu hadovi Európy
Po botanickom intermezze som sa sústredil na herpetologický cieľ. Hoci ma prekvapil krutihlav, hľadal som špecifický biotop – rozhranie lúk, krovín a kamenných sutín.
Netrvalo dlho a môj trénovaný zrak zachytil anomáliu na sivom kameni. Bola tam. Vretenica rožkatá (Vipera ammodytes). Toto stretnutie vo mne vyvolalo okamžitý nával adrenalínu zmiešaný s hlbokým rešpektom. Ide o najjedovatejšieho hada európskeho kontinentu. Jej poznávacím znamením je výrazný mäkký výrastok na špičke nosa – „rožtek“ – a zreteľná kľukatá čiara na chrbte. Opatrne som sa dostal na úroveň jej očí, aby snímka mala hĺbku a kontakt. Fotografia tejto „kráľovnej Balkánu“ sa okamžite zaradila na popredné miesto môjho archívu.
Tretí deň začal ešte pred svitaním presunom na juh. Našou cieľovou stanicou bola Solana Ulcinj. Táto lokalita s rozlohou takmer 15 km štvorcových je väčšia než celé mesto Ulcinj. Pôvodne išlo o priemyselný komplex na ťažbu morskej soli, ktorý fungoval od roku 1934, kedy bola oblasť odvodnená.
Ticho, sľub a minimalistická kompozícia
Dorazili sme ešte pred svitaním, čo bola kľúčová hodina pre fotografovanie. Naša skupina sa rozptýlila v tichu rozsiahlych bazénov, ktoré za chladného rána pôsobili ako dokonalé, zrkadlové plochy. Všadeprítomný, jemný pach soli a vlhkého bahna bol jediným senzorickým rušivým elementom. Solana je fascinujúce industriálne dedičstvo – všade vidieť pozostatky kanálov, čerpadiel a hrádzí, ktoré dnes slúžia ako hniezdiská.
Hoci sa plameniaky, náš primárny cieľ, držali na obrovskej ploche v nedosiahnuteľnej vzdialenosti pre kvalitnú snímku, nenechali sme sa odradiť. Práca na Solane bola cvičením v trpezlivosti a minimalistickej kompozícii. S teleobjektívom sme sa zamerali na prchavé siluety – elegantné línie prieložníka stepného alebo nebojácne šišily bocianovité, ktoré sa prechádzali nad kryštalizujúcimi soľnými krustami. Snažili sme sa zachytiť vtáky ako malé body v obrovskom priestore, čím sme zdôraznili grandióznosť tejto mokrade.
Po náročnom, no vizuálne uspokojivom love na Solane nasledoval prechod hranice do Albánska. Bola to zmena nielen geografická, ale aj mentálna. Opustili sme Balkán s prísnejšími pravidlami a vstúpili do prostredia, kde vládne estetika chaosu.
Dopravné predpisy sú tu skôr len orientačné, klaksóny slúžia ako hlavný komunikačný nástroj a predbiehanie v najneočakávanejších momentoch je súčasťou každodenného rytmu. Tento kultúrny šok bol pre fotografa zaujímavou výzvou: bolo nutné rýchlo prepnúť z kontemplatívnej prírodnej fotografie na dynamickú dokumentárnu prácu. Nakoniec nás však cesta vytesaná do úbočia nad morom očarila dychberúcimi výhľadmi na azúrový Jadran, ktoré boli silným kontrastom k neporiadku pri cestách. Posledný úsek nás zaviedol do mesta Shengjin.
Shengjin nás privítal kontrastom betónovej výstavby a divokej prírody. Hneď vedľa sa rozprestiera systém lagún Kune-Vain-Tale. Ide o komplexné mokraďové územie s kanálmi, pieskovými dunami, soľnými panvami a pobrežnými borovicovými lesmi. Ide o prvú chránenú oblasť v Albánsku (vyhlásená v roku 1940), ktorá historicky slúžila ako súkromný poľovný revír pre talianske elity, čo paradoxne pomohlo zachovať jej nedotknutý charakter. Dnes slúži ako dôležitá oblasť pre rybolov a migrátorov.
Hneď prvé ráno sme sa vydali preskúmať lagúny. Spočiatku sme sa stretli s lyžičiarmi a volavkami, no plameniaky boli stále nepolapiteľné. Naša pozornosť sa však upriamila na jedinečný fenomén urban wildlife. Počas hľadania najlepších miest sme našli kolóniu včelárikov zlatých (Merops apiaster). Tieto pestrofarebné vtáky si vyhrabali nory v piesčitom svahu len pár centimetrov od zvodidiel frekventovanej cesty.
Tento scenár predstavoval fascinujúcu vizuálny kontrast: jeden z najfarebnejších vtákov Európy hniezdi priamo vedľa asfaltu a betónu.
Až po ceste na obed sme v rozsiahlej lagúne konečne spozorovali siluety poetických plameniakov. Fotenie na priame poludnie nebolo to pravé orechové, a tak sme sa venovali pozorovaniu a príprave na podvečer.
Mojim cieľom bolo spraviť autentické urban wildlife fotografie. Podarilo sa nám to pri rozsiahlej lagúne, kde mali plameniaky v pozadí rozostavané hotely a žeriavy. Večer sme sa usadili v provizórnom maskovaní, no plameniaky sa držali mimo dostrel. Po dlhom čakaní sme sa nakoniec vzdali maskovania a začali sa po ceste okolo lagún prechádzať. Plameniaky náš pohyb, na rozdiel od striktného statického pozorovania, nebrali vôbec do úvahy. Stáli vo vode a filtrovali potravu, vydávajúc tiché, nosové zvuky. Práve táto vizuálna disonancia – ružový balet plameniakov s kontúrou betónového rozvoja v pozadí – vytvorila silný príbeh o súčasnom Albánsku, ktorý sme konečne mohli začať plniť do pamäťových kariet.
Presun do národného parku Divjakë–Karavasta bol cestou do najväčšej lagúny v krajine (4 330 hektárov). Lagúna je jedným z posledných hniezdisk pelikána kučeravého v Európe. Počas nášho pobytu, v strede dňa a pri vysokých teplotách, nám miestne borovicové lesy odhalili aspoň korytnačky žltozlenkavé.
Absolútnym vrcholom expedície sa však stala Lagúna Narta pri meste Vlorë, druhá najväčšia lagúna v krajine. Okrem prírodného bohatstva má miesto aj kultúrny rozmer – na ostrove Zvërnec uprostred lagúny stojí byzantský kláštor z 13. storočia. Práve tu sa pravidelne presúvali obrovské kŕdle plameniakov. Medzi top nálezy patrilo hniezdo ležiaka úhorového (ktorý svojím maskovaním dokonale splýval s kameňmi) a prísny kuvik plačlivý bývajúci pod kamenným mostom. Pozorovať a fotiť tieto scény, kedy sa ružové perie stoviek plameniakov mieša s oranžovou oblohou nad soľnými poliami, bolo pre nás fotografickou nirvánou.
Návrat domov viedol cez Národný park Sutjeska v Bosne. Prechod cez prales Perućica, jeden z posledných dvoch pralesov v Európe, kde stromy dosahujú vek až 300 rokov, bol majestátny. Zároveň sme si pripomenuli históriu pri pamätníku Bitky na Sutjeske (1943). Kontrast medzi bujným životom pralesa pod štítom Maglić (2 386 m n. m.) a pietnym tichom pamätníkov bol silnou bodkou za našej cesty. Posledná etapa znamenala už len dlhé čakanie v štvorhodinovej rade na hraniciach s Chorvátskom pred návratom do schengenského priestoru.
Táto takmer desaťdňová odysea nebola len o stláčaní spúšte, ale o hľadaní príbehov v krajine, ktorá sa nebojí ukázať svoju drsnú tvár. Balkán je miestom extrémov – od monumentálnych inžinierskych diel na rieke Piva, cez nedotknuté pralesy Sutjesky, až po chaotický urbanizmus Albánska. Pre fotografa je to nekonečné ihrisko.
Domov sme si neodniesli len plné pamäťové karty so zábermi vzácnych vreteníc, elegantných plameniakov či majestátnych pelikánov. Odniesli sme si poznanie, že najlepšie zábery vznikajú tam, kde to človek najmenej čaká – či už je to včelárik pri zvodidlách alebo plameniak pred rozostavaným hotelom. Táto cesta nás naučila trpezlivosti, pokore pred silou prírody a schopnosti vidieť krásu aj v nedokonalosti transformujúceho sa regiónu. Balkán sa nám vryl pod kožu a je isté, že naše objektívy sem ešte niekedy zamieria.
